Deň ľudských práv v gymnáziu
„Zlé režimy doslova šalejú z toho, že nie sú schopné donútiť všetkých ľudí, aby sa chovali presne podľa systémovej logiky. A tak tí, ktorí napríklad z genetických príčin tiahnu k poctivosti; tí, ktorí cítia z neznámych dôvodov radosť zo svojich zručností; tí, ktorí sa narodili s tvorivým potenciálom alebo s obetavosťou, napravujú automaticky dôsledky systémovej debility, ktoré by inak boli katastrofálne.“
(Milan Šimečka: O jedné výhodĕ špatných politických systémů, preložené)
V nedeľu pri obede vždy všetci reflektujeme svoj týždeň. Kde-tu niekto povie vtip, ktorý ho nedávno rozosmial. Tatko minulú nedeľu do uvoľnenej atmosféry nadhodil vtip, ktorý mu rozprával kolega v práci – „Nechcel by si na Vianoce utečenca? – „Ja ti ani neviem, my mávame kapra.“
Prečo to píšem? Pretože vedľa sediaci – môj 13-ročný brat mu po odznení vtipu, povedal: „To malo byť smiešne?“
Možno nás z podobných poznámok zatrpknutých päťdesiatnikov, zo stereotypu, že každý Slovák závidí susedovi aj dobré počasie na pohrebe, že sa ako spoločnosť nikam neposúvame – nedostane nik iný, iba mladý človek, ktorý jasne povie, že on nebude ako ostatní nenávidiaci. Nemusí byť najlepším dobrovoľníkom, pomáhať všetkým, usmievať sa, ako keby nemal všetkých pohromade, bohato stačí, keď sa nebude považovať za niečo viac, ako človek idúci oproti nemu na ulici, keď sa bude schopný okrem vykrikovaní odpovedí aj pokojne pýtať, a napokon pre mňa najväčšie hrdinstvo – keď svojmu rodičovi či komukoľvek v krčme pri vedľajšom stole, povie, že odmieta nenávidieť Židov, Rómov, Afroameričanov, moslimov, homosexuálov…, pretože jediný dôvod, že to tak robili aj tí pred ním, mu stačiť nebude. História jasne deklaruje, že ukázať „prostredník“ neznášanlivosti sa veľakrát nebáli práve študenti.
2. decembra 2017 prišli na Gymnázium v Púchove Ruhina, Sabir a Jovith. Prví dvaja – matka a syn z Afganistanu, žijú na Slovensku od roku 2011. Jovith je z Burundi a na Slovensku je deväť mesiacov. Nikto z vás si po prečítaní ich mien nedokáže vybaviť Ruhinin pozitívny prístup k životu, jej energiu, schopnosť okúzliť človeka do 30 sekúnd, ani Sabirove husté tmavé vlasy, usmievavú tvár, pohotové i pohodové reakcie, tak typické pre mladého človeka, Jovithov pokoj a milú ostýchavosť, rozpaky nad otázkami, ktoré sme sa ho pýtali, a ktoré sa ho pýtajú na Slovensku všetci.
Asi to je odkaz celého Dňa. Ako napísala študentka v spätnej väzbe „Matka a syn z Afganistanu, ktorí hovorili svoj príbeh bol tak odlišný, ako je to, čo si viacerí na Slovensku predstavujú pod slovom „moslimovia“. Študentom sa vo všeobecnosti najviac páčilo, že ľudia, o ktorých sa najskôr len rozprávali, prišli medzi nich.
Ďakujeme všetkým, vďaka ktorým sme sa cítili príjemne, spoločne – ako ľudia.
Zuzana Vasková, učiteľka Gymnázia Púchov
Pani Vasková, zaujímalo by ma, kto iniciuje takéto návštevy. Máte to príkazom od zriaďovateľa (TN župa) alebo mimisterstva školstva, prípadne je to Vaša aktivita, že ako pedagóg pozývate takéto zostavy z tretieho sveta, aby vyvolávali pocit viny u našich detí? Slováci nekolonizovali žiadnu krajinu na svete, samy sme len kolóniou EU, nemusíme sa kajať nad osudmi Afgáncov alebo Burundijcov.
Naše mladé generácie sú doslova vyháňané zo Slovenska striedavo z politických a ekonomických dôvodov. Tie deti potrebujú vzory a zdvihnúť hlavy, aby nás dostali z marazmu, ktorý sme tu v 89 vycinkali.
Necelých sto kilometrov západným smerom , kúštik od Zlína , už viac , ako tisíc rokov jestvuje obec Otrokovice. Je známa výrobou lepenkových kartónov v tzv. Otrokovických papírnach. Otázka za milión ….. Ćo myslíte, ako vznikol asi tak jej názov_? V časoch existencie Veĺkomoravskej ríše , sme MY, Slovanské Etnikum boli pre germánskych Frankov , ako i Bavorov, len obyčajná liaheń a zásobáreń otrockej pracovnej sily, ktorá sa na trhoch predávala , v otrockom vlastníctve nových pánov sobášilia a rodila , ako otroci , do otrockého – postavenia, vlastníctva iných. Dodnes tak na nás mnohí nazerajú. Nežili sme..v zvrchovanom štátnom útvare, platili sme im tribút, za to , že máme naoko akú – takú samostatnosť.
Zrejme i otrokmi. Boli sme pre nich foederátmi., teda tými, s ktorými majú spísanú
a pdpísanú zmluvu tzv. ´foedum. Boli sme pre nich tzv. nárazníkové územie ..pred.vpádmi Avarov a iných národov z východu., čo im malo pomôcť ich ochrániť a včas zadržať prvý nápor cudzích etník. ……………………………………….
Ćo sa týka samotného otroctva, tak Pred necelými sto pät´desiatimi rokmi práve takéto bolo úplne bežné v južnej polovici USA. …………………………………………………
Nie je až ta veľmi dávno , ked´ po zaútočení fašistického Nemecka na Poľský štát došlo k systematickej beštiálnej genocíde všetkého poľského obyvateľstva, ktoré nemohlo, alebo nestihlo utiecť pre vraždiacou germánskou armádou zarytých a sfanatizovaných fašisov, v ich tzv. špeciálnych jednotkách . Bolo to po prvý krát ked´ sa nejaký silou zjednotený národ , odhodlal na princípe rasovej nadradenosti vytvárať životný priestor na cudzom území pre vlastných obyvateľov, spôsobom vraždenia žien starcov a detí.., len preto , že tí druhí sú rasovo menejcenní…………………………………………….Druhá svetová vojna na na Európskom kontinte skončila porážkou fašistického Nemecka oficiálne 8. mája 1945, no fašistov a fašizmus tým nadobro neporazila. Málo kto však vie že ……..podľa oficiálnych údajov mala nemecká, fašistická NSDaP ešte mesiac pred porážkou hitlerovského fašistického štátu , teda začiatkom apríla r.1945 zaevidovaných a aj živých viac , ako osem miliónov členov / členiek tejto fašistickej organizácie. Po prehratej II. Svet. vojne už ani jedného……. Myslíte si , že zahynuli, alebo sa vyparili. –,? Omyl. Samotné fašisticky ladené chunty, pod rúškom demokracie ešte dlho pretrvávali po skončení II.sv. vojny , až do polovice sedemdesiatych rokov v Portugalsku Śpanielsku, Grécku a inde. Málo kto vie, že po vypuknutí tzv. veľkej hospodárskej krízy v tridsiatich rokoch sa popri fašiszme v Nemecku , Taliansku, Śpanielsku, Mad´arsku , Fínsku, a inde, veľmi dobre darilo i fašistickej strane vo Veľkej Británii. Bola dokonca jedna z najsilnejších v Európe. Niekto by možno mohol namietnuť že to, čo postihlo slovanské etnikum v Poľsku , vtedajšom ZSSR, a inde, robili na príncípoch vierovyznania počas I.sv.vojny kresťanským Arménom aj muslimovia – osmanskí Turci. Najskôr nechali preventívne vo svojej osmanskej armáde zlikvidovať okolo 100 TIS./ sto tisíc/ vlastných vojakov, ktorí sa vytrvalo hlásili ku kresťanskému vierovyznaniu, potom začali systémovou genocídou likvidovať celé dediny , mestá celý kresťanský – Arménsky národ. Zahynulo niekoľko milionov Arménov v koncentračných táboroch a na pochodoch smrti. Turecko dodnes, stále odmieta priznať systematické vyvraždenie veľkej časti Arménskeho národa……… Stačí _? Bolo len nedávno, pred sto rokmi. Podľa nie úplne oficiálne uznanej teórie sa za Národ považujú príslušníci etnika – stáli obyvatelia určitého územia , ktorí majú vlastnú reč, vlastný uzákonený /kodifikovaný/ jazyk, a cítia spolupatričnosť k týmto hodnotám. Ja som slovan , patrím k slovanskému etniku, nikam inam . Jeho územie sa zatiaľ rozprestiera od Ašu , smerom na východ. Verím v krédo – Nič cudzie nechceme, ale svoje si nedáme.— Od skončenia Veľkej vojny máme 72 rokov mier. Koľko nám tu ešte vydrží ? L