Na protestné zhromaždenie v Púchove prišlo asi tristo ľudí

Už aj Púchov rozšíril zoznam miest, kde sa uskutočnilo protestné zhromaždenie „Postavme sa za slušné Slovensko“. Jeho organizátorkou bola Mária Galánková, ktorá pred dvomi týždňami zorganizovala aj pietnu spomienku na Jána Kuciaka a jeho priateľku Martinu Kušnírovú pred budovou Župného domu. Piatkové protestné zhromaždenie v Púchove sa konalo na Pešej zóne a podporiť iniciatívu „Za slušné Slovensko“ či pripojiť svoj podpis k petičnej akcii za vyhlásenie referenda o predčasných parlamentných voľbách prišli zhruba tri stovky obyvateľov Púchova a okolia.

Mária Galánková organizuje protestné zhromaždenia v Trenčíne aj v Púchove. Aj preto sa to púchovské začalo s hodinovým odstupom oproti tým v ostatných mestách. „Je pre mňa neprípustné, že sa v našom štáte môže stať niečo také, ako je úkladná a bezočivá vražda dvoch mladých ľudí, ktorí si chceli žiť svoj život a svoj sen. To im naša spoločnosť nedovolila, lebo sme ich nechali zavraždiť. Lebo sme to dovolili… Dovolili sme to tým, ktorí sú chamtiví po moci a peniazoch, tým, ktorí odpratali zo života už viacerých ľudí, ktorí im stáli v ceste. Všetci dobre vieme, o kom hovorím. Dovolili sme to tým, ktorí si teraz z nás dennodenne robia srandu a smejú sa nám do očí,“ povedala vo svojom úvodnom príhovore Mária Galánková. „Mojou prioritou je, aby sme my, ľudia na Slovensku, mohli teraz dať hlas tomu, kto je pre nás ten pravý na riadenie nášho štátu. Viem, že to nebude jednoduché, ale hlas ľudu je potrebný.“

Po minúte ticha a krátkej hudobnej vsuvke, počas ktorej gitarista Róbert Fapšo zahral skladbu Karla Kryla „Karavana mrakù“, na pódium vystúpil zástupca mladej generácie – predseda žiackej školskej rady Gymnázia v Púchove Šimon Gabčo.

„Možno si myslíte, že som príliš mladý na to, aby som hodnotil politickú situáciu na Slovensku, ale kto iný, ako mladí ľudia by mali dnes konať. Kto iný ako ľudia, ktorí majú možnosť zmeniť svoju budúcnosť a budúcnosť krajiny, v ktorej budú žiť. Avšak tu sa musím pristaviť a s veľkým sklamaním poznamenať, že nie všetci rovesníci majú chuť, ale aj odvahu zostať na Slovensku aj naďalej. Študovať tu, zamestnať sa, založiť si tu svoje rodiny a neskôr vychovávať svoje deti,“ prihovoril sa trom stovkám prítomných študent gymnaziálnej sexty Šimon Gabčo.

Aj keď ešte nedisponuje volebným právom, už dnes vie, že pokračovanie vlády v dnešnom zložení je neprijateľné: „Dnes nám preto neostáva nič iné iba vyjsť opäť do ulíc a rozhodnúť o tom, či Robert Fico a vláda odídu alebo nie. Pretože ak neodídu, môže sa veľmi ľahko stať, že začnú odchádzať mladí, inteligentní a šikovní ľudia, ktorí by v budúcnosti mohli Slovensku pomôcť a posunúť ho vpred. Nechcem nikam odísť, chcem ostať na Slovensku a založiť si rodinu. Chcem tu vychovať svoje deti a vychovať ich v nádeji, že nebudú musieť žiť v krajine, ktorá je skorumpovaná a mafiánska.“

Po Šimonovi Gabčovi sa k slovu dostala učiteľka gymnázia Dagmar Balalová, ktorá pred dvomi rokmi stála na pódiu Pešej zóny ako spoluorganizátorka koncertu „Učitelia mestu“, ktorý bol sprievodnou akciou učiteľského štrajku.

„Nezáujmom o veci verejné dopúšťame, aby o našich osudoch rozhodovali diletanti, ktorí sa k svojim funkciám a lukratívnym miestečkam dostali podľa prapodivných kľúčov, ktoré majú s odbornosťou a transparentnosťou pramálo spoločné. Svojou pasivitou dovoľujeme klamárom klamať, zlodejom kradnúť a vrahom zabíjať. Ak chceme lepšiu budúcnosť, neopakujme chyby z minulosti,“ vyhlásila Dagmar Balalová.

Prítomní na protestnom zhromaždení mali možnosť podpísať petičné hárky k vyhláseniu referenda za predčasné parlamentné voľby, ale vypočuť si sprostredkovane aj list emeritného biskupa Róberta Bezáka, ktorý prečítal Marek Loduha.

„Doba, v ktorej žijeme, je blízka všetkým dávnym bolestným časom ľudských očakávaní už po mnohé, mnohé roky. Aj vtedy bola namieste otázka: A je to táto chvíľa? Je to práve tento čas, keď sa priblížilo vykúpenie, oslobodenie? Ani vtedy a ani dnes to nemohlo byť úplne jasné a evidentné. Upozornenie na pravosť chvíle neprichádza z neznáma, lebo naša záchrana nie je mimo nás. A preto aj odpoveď je stále príznačná. Všimnite si, že slepí začínajú vidieť, hluchí počujú, nehybní vstávajú, závislí sa oslobodzujú. Spoločnosť, v ktorej žijeme, sa rovná nášmu osobnému životu. Ak sa budeme tváriť, že nepočujeme prosbu o pomoc, dokonca usmrtenie, ak uhneme pohľadom pred neprávosťou, ak nebudeme chcieť riešiť zlé a veľké pochybenia, tak jednotlivo spočítané v spoločnosti sa premnoží chamtivosť, ľahostajnosť, rezignácia, nezáujem a beznádej. Je to veľmi vzácny čas, ktorý práve žijeme, lebo vnímame, že je to vzácny čas snahy o narovnanie a uzdravenie seba, nás, nášho vnútra, čas obnovenia zmyslu. A prečo nepovedať: Božia chvíľa, keď sa opäť stávame vnímaví na pravdu, právo, spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť. Mysľou a srdcom preniká poznanie, ktoré nás oslobodzuje od strachu a bojazlivosti. Nedajme si zobrať a nepremárnime tento vzácny čas, keď opäť vidíme, počujeme a vnímame svoju dôstojnosť a slobodu,“ napísal vo svojom liste Róbert Bezák.

Účastníkom protestného zhromaždenia, ktorých počas celého priebehu kropil jemný dážď, sa v jeho záverečnej časti prihovorila rodáčka Jána Kuciaka zo Štiavnika Simona Rumanová a púchovský podnikateľ Michal Bizoň.

Pripravil Rado Varga