Červené vankúše opäť na divadelnej scéne: Každý z hrdinov má za ušami

7 + 2 je nielen jednoduchý matematický príklad, ale aj názov novej divadelnej hry z dielne najmladšieho púchovského divadelného súboru „Červené vankúše“. Ten vznikol pred piatimi rokmi, keď sa bývalí členovia detského Ochotníčka začali pravidelne stretávať v pravom rohu známej púchovskej kaviarne Štefánka. V tom čase jej kreslá zdobili červené vankúše a názov súboru bol na svete. Po dvoch rokoch sa súbor dočkal aj prvej hry – herci inšpirovaní poviedkami Roalda Dahla odohrali predstavenie „Dvojtvárnosť v zrkadle“. Tá bola hodnú chvíľu „sirotou“ v repertoári DS Červené vankúše. Až do posledného aprílového piatku, kedy sme boli svedkami úspešnej premiéry novej hry s číselným názvom „7 + 2“. S týždňovým odstupom sme sa o nej porozprávali s jej režisérkou Luciou Panáčkovou.

⬤ Hra sa volá 7 + 2 a tým je jasne daný počet hercov na scéne…

Presne tak, hra bola pripravená pre limitovaný počet postáv – sedem ženských a dve mužské. Tou treťou mužskou postavou je postava hlavy rodiny – Richarda, ktorý je v hre často spomínaný, keďže sa hneď na úvod stal obeťou vraždy. Podozrivý sa stáva každý jeden člen rodiny, ktorá je síce navonok ideálna, ale má množstvo tajomstiev a nedôvery voči sebe navzájom. Každý má „za ušami“ – od Richardovej manželky Charlotte, cez švagrinú Augustínu, babičku Agátu až po šoféra s čašníkom.

⬤ Autori telenoviel by tento detektívny príbeh dokázali rozdeliť minimálne na tridsať dielov. Vy ste sa vtesnali do hodiny. Bolo to ťažké?

Telenovela by to bola možno aj stodielna (smiech). Je to detektívka a my sme nechceli príliš naťahovať divákov, lebo čím dlhšie by to trvalo, tým viac by upadala ich pozornosť. Každá scéna mala vypovedať o jednom charaktere a myslím, že sa nám to podarilo, v niektorých scénach sme odhalili viac charakterov. Keď sme to zostavovali a pripravovali pre javiskovú podobu, museli sme v scenároch škrtať a snažili sme sa to zvládnuť ani nie tak slovom, ale predovšetkým herecky.

⬤ Prvé dejstvo hry „7 + 2“ ste divákom ponúkli už počas jesennej Noci divadiel. Zmenilo sa na predstavení niečo?

Zmenilo sa toho dosť. Zmenila sa predovšetkým doba, do ktorej je hra situovaná. Pôvodne sme
to chceli vsadiť do súčasnosti a odkrývať problémy dnešnej doby. Ale nakoniec sme si povedali, že 30. a 40. roky boli veľmi pekným a príťažlivým obdobím. Celé to prvé dejstvo malo pôvodne do tridsať minút a teraz sme ho odohrali za desať.

⬤ Súbor sa za päť rokov existencie zmenil, objavili sa nové tváre…

Úplne nie, máme v ňom aj stálice, ktoré hrali aj v našej prvej hre. Ale máme aj nových členov, čomu sme veľmi radi. Máme pozitívne odozvy, aj v priebehu skúšania sa dokonca našli ľudia, ktorí si chceli s nami zahrať a museli sme ich odmietnuť, pretože to bola hra založená na presnom počte hercov. Pre ďalšie obdobie našej tvorby však určite bude len prínosom, ak sa náš súbor rozrastie.

⬤ Od vašej prvej premiéry uplynuli tri roky. Takýto odstup nie je v divadelných súboroch bežným zvykom…

To možno nie, ale my sme v tomto smere nechceli, ako sa hovorí, tlačiť na pílu. V priebehu tohto obdobia sme rozpracovali viacero motívov, zvažovali sme napríklad spracovanie Tajného denníka Adriana Mola, ale k definitívnemu rozhodnutiu stále niečo chýbalo. Navyše sme všetci boli časovo veľmi vyťažení v škole. Prišiel však prvý septembrový deň minulého roka a vtedy sme sa rozhodli, že toto je téma, do ktorej sa oplatí ísť a zvládli sme to.

⬤ Červené vankúše sú taký „roztatárený“ súbor – študujete v rôznych mestách Slovenska. Asi nie je jednoduché nájsť taký termín skúšok, ktorý by všetkým vyhovoval…

Je to komplikované, väčšina z nás študuje na vysokej škole, zvyšok navštevuje strednú školu. Problém je v tom, že vysokoškoláci môžu väčšinou iba cez víkendy, stredoškoláci by radšej skúšali samozrejme počas týždňa popoludní alebo večer. Nakoniec sme sa ustálili na nedeli, odtŕham hercov od nedeľného obeda, pracujeme od rána do večera a väčšinou sme v bývalej provizórnej divadelnej sále domu kultúry na Námestí slobody, kde sme pred tromi rokmi mali premiéru aj našej prvej hry „Dvojtvárnosť v zrkadle“.

⬤ A čo rovesnícky vzťah režisérky a hercov? Nie je problém udržať si režisérsku autoritu?

Ja s tým nemám problém, vytvorili sme si kamarátsky vzťah, ale myslím si, že mám u nich rešpekt. Sme síce rovesníci, ale mám pocit, že rešpektujú moje skúsenosti a ja rešpektujem ich osobnosti. Vzájomne sa akceptujeme a určite to prispieva k celkovej pohode v súbore. Výhodou je to, že my pracujeme preto, lebo chceme a ono sa to odzrkadľuje v priebehu skúšok. Ja si naozaj nemusím dupnúť, ani zvýšiť hlas, tí ľudia naozaj pracujú sami, lebo chcú. A to chcenie je v každej činnosti tým najlepším hnacím motorom.

⬤  V púchovskom divadelnom svete momentálne lepíte dieru medzi detským divadlom (DDS Ochotníček) a seniorským (DS Makyta)…

Chceli by sme v súbore udržať mládežnícku skupinu, ale rozhodne nechcem, aby tí herci, ktorí boli pri zrode Červených vankúšov, zo súboru z nejakých vekových dôvodov museli odísť. Radi by sme sa stali komplexným súborom, teda mali medzi sebou dospelákov, ale aj stredoškolákov a vysokoškolákov. Máme stanovenú iba spodnú vekovú hranicu, ktorá je na rozhraní 15 – 16 rokov, ale vrchnú hranicu stanovenú nemáme.

⬤ Nechýba vám zatiaľ súťaživosť? Mnohé ochotnícke divadlá pripravujú nové hry pravidelne každý rok práve kvôli súťažiam…

S minulou hrou sme na súťaži boli. Chceme ísť však na súťaž nie kvôli tomu, aby sme sa s niekým porovnávali alebo si niečo dokazovali, ale skôr preto, aby sme sami seba posunuli dopredu. Profesionálni odborníci nám dajú veľmi dobré spätné väzby. A tá prvá spätná väzba, ktorá pred tromi rokmi vznikla, bola pre súbor dôležitá. Zaznelo veľa vecí, z ktorých sme si zobrali ponaučenie. Napríklad nám vyčítali, že niektoré scény boli nadbytočné a podarilo sa nám im vyhnúť. Tento rok sme to nestihli, ale budúci rok by sme radi absolvovali divadelnú súťaž.

⬤  Premiéru máte za sebou. Čo teraz s predstavením, ktorého premiéra mala navyše medzi divákmi veľmi pozitívny ohlas?

Ohlasom sme boli veľmi milo prekvapení, naozaj sme nečakali, že na premiéru príde viac ako 250  divákom. Všetkým úprimne ďakujeme za priazeň. Aj preto by sme chceli hru v júni reprízovať, prípadne ju odohrať aj v iných mestách. Scéna nie je náročná, dá sa s ňou aj cestovať. Ponúkli sme sa aj do škôl, čakáme na odpoveď. Určite s ňou chceme vystupovať aj na ďalšom ročníku Noci divadiel.

⬤ Zopakuje sa trojročná tvorivá pauza alebo sa dočkáme ďalšej hry tentoraz skôr?

Záleží naozaj od toho, ako rýchlo príde námet. Táto hra vznikala od septembra a už na novembrovej Noci divadiel sme ponúkli divákom časť z nej. Ak by sme boli nejako ohraničení termínovo, určite by sme ju odpremiérovali aj skôr. Ak príde dobrý námet a stretne sa taký zanietený kolektív ako teraz, tak s prípravou novej hry nebude problém.

Za rozhovor poďakoval

Rado Varga