JUDr. Pavol Crkoň: Viac ako príkazy a zákazy potrebujú naše deti komunikáciu

Pandémia nás prinútila uznať, že život nebude pár mesiacov taký ako bol predtým. Nastavila zrkadlo nášmu spôsobu života i všetkým hodnotám a pripomenula nám, že nič v živote nie je samozrejmosť.

Všetci sme museli zo dňa na deň zmeniť svoje zvyky aj povinnosti. Dospelí i deti. A to, s akým strachom vnímame hrozbu okolo koronavírusu my dospelí, veľmi ovplyvňuje, ako ju budú vnímať aj naše deti. Nech sa pokúsime, my dospelí,  akokoľvek skryť strach z pandémie, máme tu  svedkov, ktorých oči nás budú sledovať, aj keď to my nevidíme. Naše deti. Uvidia všetko, čo robíme a vytušia, čím prechádzame. Tomuto poznaniu ma  naučila moja dcéra Katy .

A o tom, že je niečo zle, treba s našimi deťmi rozprávať teraz viac ako predtým. Komunikácia je to, čo naše deti teraz najviac potrebujú, lebo nielen nám dospelým, ale aj naším deťom sa zmenil pohľad na veci, ktoré sme brali automaticky, a ktoré sa stali z minúty na minútu najvzácnejšími – stretávanie sa s rodinou a priateľmi. Zatvorené školy ich uvrhli do sociálnej izolácie, ktorá môže u nich vyvolávať  pocity izolácie a osamelosti. O to viac naše deti potrebujú našu aktívnu spoluúčasť na aktivitách, ktoré sú im v ich veku vlastné. A trpezlivosť. Aj keď je to niekedy ťažké. Pre mňa osobne najmä v jej školských aktivitách.

Pandémia mi totiž umožnila viac nahliadnuť do školského života mojej dcéry. V tomto vidím pozitívny prínos tejto neočakávanej a ťažkej situácie. V minulosti to bolo u mňa limitované len na náhodné informácie od dcéry alebo spätnú väzbu od učiteľov. Myslím si však, že školské tabuľkové výsledky (body, percentá či známky), by malo nahradiť zameranie sa na výsledok. A nielen pre žiakov, ale i pre učiteľov by mali byť na školách psychológovia, ktorí by im pomáhali túto situáciu uľahčiť. Škole totiž odovzdávame viac ako polovicu času v detstve.

V neposlednom rade naše deti potrebujú cítiť dôveru v nás, dospelých. Dôveru v to, že my dospelí nestratíme zdravý rozum a nepodľahneme názorom, ktoré tvrdia, že cesta k slobode vedie jedine cez rúška, testovanie, či očkovanie. Na čom teraz naozaj záleží je, naučiť naše deti to, že každý sa môže niekedy cítiť „pod psa“, ale napriek tomu všetkému stojí za to ísť zase ďalej.

Doba pandémie je zlomom pre nás všetkých… To čo nás dennodenne obklopuje nás buď zablokuje, alebo rozvinie. Voľba je na nás. Aj tomuto treba učiť naše deti. K tomu našim deťom želám mať šťastie na empatických učiteľov, ktorí aj v zlom systéme vedia nájsť východisko, na učiteľov, ktorých  učenie detí baví a ktorí ich majú úprimne radi.