Michal Vidan: Pocítil som silnú potrebu prehovoriť ľuďom do duše

Od prvej do poslednej minúty dostáva divák poriadne zabrať. Z javiska sa na neho „sype“ nával hnevu, nadávok a kritiky. V neuveriteľnej spŕške slov si človek ani nestihne zmlsnúť na slovnej hračke či inej metafore, pretože hneď vzápätí sa musí uhýbať ďalšej presne mierenej výčitke hlavnej postavy večera. Hra rakúskeho autora Petra Handkeho „Podzemné blues“ v prevedení divadelného súboru Homo Fuge je skvelým hereckým koncertom Michala Vidana v úlohe Divokého muža. Dve úvodné predstavenia pre púchovské obecenstvo odohral spolu s Luciou Panáčkovou počas dvoch večerov v povalentínskom období a čas si našiel aj na rozhovor pre Púchovské listy.

⬤ Siahnuť po Handkeho náročnom texte bol váš vlastný nápad alebo ste dostali naň tip?

Pár rokov som pracoval v žilinskom Mestskom divadle ako šéf prevádzky a umelecký tajomník a tam som na tento text, ktorý pre tunajšie divadlo spracoval Edo Kudláč v roku 2010, natrafil. Originálny text je písaný pre viac hercov, teda nielen pre Divokého muža a Divokú ženu, ale vyskytujú sa tam aj všetci tí štatisti z metra, na ktorých Divoký muž počas predstavenia brýzga.

Vlani niekedy v auguste som pocítil silnú potrebu prehovoriť ľuďom do duše. Nech to nevyznie ako klišé, ale sledujem internetové diskusie, rozprávam sa s nimi aj osobne a vidím, že to s nami ide z kopca. Všetci sme zameraní na seba, pozeráme televíziu a chýba nám rozmer krásy ducha. Veľmi ma trápilo, ako sa k sebe správame, ako ľudia na seba reagujú, akí sme povrchní a egoistickí a zameraní na značku. Tak som sa rozhodol, že to potrebujem ľuďom vykričať. A dospel som do momentu, keď som hľadal spôsob, ako to spraviť.

Spomenul som si na tento text, ktorý som si našiel v starej mailovej pošte a keď som si ho doma prečítal, hneď som vedel, že toto je tá správna cesta – urobiť to cez divadlo. Navyše ja som si chcel preveriť svoje herecké limity a zistiť, kam až dokážem po interpretačnej stránke ísť. Bola to naozaj veľká výzva.

⬤ Väčšinový divák potrebuje na to, aby sa vybral do divadla, aspoň krátku anotáciu o predstavení. Z vášho pozývacieho plagátu nie je zrejmé, o čo na javisku pôjde…

Je to príbeh Divokého muža, ktorý cestuje metrom a vôbec nie je dôležité, z ktorej stanice do ktorej. Počas cesty stretáva viacero spolucestujúcich a cez vyhrážky, urážky a hodnotenia im „nakladá“ a pomenúva ich nedostatky a všetko, čo mu na nich prekáža. Zároveň však ako keby rozprával sám o sebe, a to je to upozornenie na náš egoizmus a sebastrednosť, pretože práve tí, čo najviac otvárajú ústa, sú presne takí, ako hovoria.

Na konci prichádza Divoká žena, ktorá ešte potvrdí, že sme všetci rovnakí a ktorá dá Divokého muža „do poriadku“. V podstate je to vstup do hlavy cestujúceho človeka. Každému, kto cestuje autobusom, vlakom, metrom, niečo na spolucestujúcich vadí, ale len vo vlastných myšlienkach, pretože to nedokáže povedať. Divoký muž to hovorí naozaj naplno a nahlas.

⬤ Názov „Podzemné blues“ pôsobí ako chyták, pretože atmosféra predstavenia ani zďaleka nepripomína pomalý tanec, ktorý zvládne snáď každý…

Ja osobne mám pocit, že autor to urobil úmyselne ako nejaký kontrapunkt, nech to diváka uchlácholi. Od začiatku je na diváka vyvíjaný obrovský tlak, čo bolo samozrejme zámerom a aj my sme chceli, aby to v ľuďoch zarezonovalo. Bolo mi jasné, že určitá časť ľudí odíde s tým, že konečne to už skončilo, druhej časti sa nepodarí ani zatlieskať, lebo budú stále rozmýšľať nad tým, čo pred chvíľou videli.

Ďalší odídu nadšení, budú v tom neustále hľadať skryté výrazy a iní zasa s otvorenými ústami, že toľko textu by sa v živote nenaučili. Všetky reakcie sú však v poriadku, pretože to je tá škála reakcií, ktoré sme chceli vyvolať. Blues je naozaj podľa všetkého chytákom, ani z názvu, ale ani z tej anotácie nie je divákovi úplne zrejmé, čo ho čaká, ale kto pozná autora Petra Handkeho, môže aspoň trochu tušiť, že ho nečaká nič melancholické.

⬤ Od objavenia textu po premiéru hry ubehlo necelých šesť mesiacov. Slovenský národ je síce učenlivý, ale 99 percent z neho by sa takýto náročný text nedokázalo naučiť. A ak by sa ho aj vyvolení naučili, s ťažkosťami by ho interpretovali. Vám sa to podarilo, ako je to možné?

Už som spomenul, že to bola pre mňa obrovská výzva. Mal som šťastie, že ku koncu roka sa mi vytvorilo trošku viac voľna a bol som doma s rodinou. Od novembra som minimálne štyrikrát do týždňa absolvoval tri-štyri hodinky tu na javisku a „drtil“ som text do hlavy. Musím veľmi poďakovať mojej manželke za jej trpezlivosť, ktorú so mnou mala počas tohto „skúšobného“ obdobia. Jedna vec je celý text sa naučiť a druhá vec je sa s ním zžiť, aby som mohol vytvárať rôzne figúry, ktoré celý príbeh spoja.

Ako príklad uvediem scénu z tretieho obrazu, kde pijem vodu z fľaše a v trinástom obraze nadávam turistovi, že stále pije vodu z fľaše a pri každom hlte mu zabehne. A takýchto prepojení je v hre viacero. Na to všetko potrebujete čas. Ja som sa pýtal Borisa Zachara zo Žiliny, ktorý pred deviatimi rokmi Divokého muža hral, a ten mi povedal, že sa text učil dva mesiace. Ja o jeden mesiac dlhšie.

⬤ Text ste mali naučený a prišla fáza inscenovania. Nebáli ste sa, že nakoniec ostanete na javisku sám?

Uvažoval som, koho oslovím na spoluprácu. Vedel som, že bez- podmienečne potrebujem Divokú ženu, ale tiež niekoho na režijnú spoluprácu, pretože ťažko režíruje človek sám seba, keď sa nevidí. A tak som premýšľal a spomenul som si na Luciu Panáčkovú, ktorá má veľký potenciál, pohybuje sa dlhé roky v púchovskom divadle, aj keď naše cesty sa nikdy nestretli. Až teraz. A dnes viem, že som urobil dobre. Pamätám si na situáciu z decembra, kedy som ešte pred Vianocami sám sebe hovoril, že to jednoducho nedám.

Od januára nastúpila Lucia, vniesla do skúšok nový vietor. Nasmerovala ma, „upratala“ ma, upozornila ma na veci, ktoré by pre diváka boli už priveľkým sústom – jednoducho pomohla mi a patrí jej za to veľká vďaka. Rovnako tak Romanovi Muškovi za scénografiu, Pavlovi Marečkovi za svetlá a zvuk a samozrejme Púchovskej kultúre za vytvorenie podmienok na to, aby sme celú hru mohli nielen naskúšať, ale aj odohrať.

⬤ Na koľkých zastávkach vlastne metro s Divokým mužom zastaví a na ktorú sa vy ako herec najviac tešíte?

(Smiech.) Tak to musím spočítať…je ich pätnásť, na šestnástej pristúpi Divoká žena. Po hereckej stránke je pre mňa najväčšou výzvou štvrtá zastávka, keď „idem do ľudí“. Sadnem si na kraj pódia, zasvieti na mňa bodové svetlo a ja rozprávam o zvrátenostiach, ktoré sa v ľudských mysliach objavujú. Netvrdím, že vo všetkých, ale z času na čas sa väčšine ľudí v hlave mihnú.

⬤ V úlohe Divokého muža oslovujete náhodných spolucestujúcich, v hľadisku však sedeli poväčšine vaši známi. Pociťovali ste ten rozdiel?

Nie všetkých som poznal, ale väčšinu určite áno. Mal som tu rodinu, priateľov, dobrých známych, ale ako herec sa určite teším na cudzie publikum – na ľudí, ktorých nepoznám. Až ich reakcie ukážu, ako sa nám to všetko podarilo. Táto prvá premiéra bola pre nás naozaj len akousi verejnou generálkou, ktorá zvykne byť aj v profesionálnom divadle. Bol to pre nás oboch prvý kontakt s divákmi.

⬤ Po celý čas bolo v sále až nezvyčajne ticho, ak by ste vyrobenou guličkou s dotrhaných novín netrafili jednu z diváčok, tak by decibelometer nameral rovnú nulu. Očakávali ste to?

Sme prekvapení, čo z toho vzišlo. Mám spätnú väzbu od kamarátov, o ktorých viem, že toto nie je ich „šálka kávy“ a keď sa na podobnom predstavení ocitnú, tak neustále pozerajú na hodinky. A tentoraz sa nepozreli. Ja som si to naozaj užíval a bol to príjemný pocit.

Mám toho dosť odžitého, aj dobrého, aj zlého. Mal som to šťastie, že som sa na staré kolená rozhodol urobiť si vysokoškolský titul, a tak som tri roky študoval na vysokej škole múzickych umení odbor divadelný manažment. Ale keďže sa to dalo študovať len ako denné štúdium, za spolužiakov som mal mladých ľudí, ktorí ma obohatili rovnako tak, ako tí starí harcovníci, od ktorých som sa učil v práci.

⬤ Ako naložíte s touto hrou, ktoré je ako stvorené pre zájazdové divadlo?

Toto predstavenie je spratné do mojej Octavie a nemusíme ani sklápať sedačky. Dve „metrostoličky“, ktoré nám požičali v žilinskom divadle, naložíme do kufra, k tomu päť svetiel, pult vždy niekde majú, sadneme s Luciou a zvukárom Paľom do auta a ideme. V marci sa budeme pokúšať o priazeň poroty v regionálnej divadelnej prehliadke a pevne verím, že nás posunú na krajskú súťaž.

Z pôsobenia pri divadle som získal množstvo profesných kontaktov a týmto priateľom určite napíšem o tom, že tu máme takéto predstavenie za prijateľnú cenu a sme pripravení ho odohrať. Či v Žiline, Martine, Banskej Bystrici, hocikde, kde budú mať záujem.

⬤ Bolo to nielen predstavenie Michala Vidana a Lucie Panáčkovej, ale aj akési pomyselné vzkriesenie divadelného súboru Homo Fuge?

Bol by som tomu rád, ale zaručiť sa to nedá. Naposledy sme „vo veľkom“ hrali pred piatimi rokmi Čakanie na Godota, chcel by som, aby sme pre ďalšiu divadelnú sezónu urobili opäť niečo väčšie.

Za rozhovor poďakoval

Rado Varga