Predkresťanské slávnosti zimného slnovratu dnes nazývame Vianocami

Zrodenie Slnka versus narodenie Krista

Zimný slnovrat – 21. december je v predkresťanskej tradícii európskych národov astronomickým začiatkom zimy. Od tohto dátumu sa dni začínajú predlžovať a Slnko vidíme na oblohe dlhšie. Práve „znovuzrodenie“ Slnka bolo dôvodom na rôzne magické obrady, prostredníctvom ktorých sa ľudia snažili o zabezpečenie prosperity, zdravia, šťastia a lásky  v nasledujúcom období.

V starom Ríme sa od 17. decembra oslavovali saturnálie, ktoré trvali sedem dní. Ich symbolom bolo svetlo, ľudia sa z tohto dôvodu obdarúvali sviečkami a niekoľko dní v kuse hodovali. Cirkev tieto tradície obratne využila vo svoj prospech – solárny kult a oslavu znovuzrodenia prírody „vymenila“ za narodenie bohočloveka Ježiša Krista. 24. december za deň jeho narodenia cirkev stanovila až v 4. storočí, dovtedy sa oslavoval 6. januára.

Advent a pôst je taktiež „diplomatickým“ ťahom cirkevných otcov – pôvodné predkresťanské oslavy zimného slnovratu a saturnálií boli totiž spojené s bohatými hostinami. Cirkvi sa ich zavedením pôstu a adventu podarilo odstrániť.

Štedrý deň

V rôznych oblastiach Slovenska bol nazývanými rôznymi menami – Kračun, Dohviezdny večer, Svjaty večur, Vilija, či Posný dzeň. Znamenal nový začiatok v živote človeka a hospodárstva. Človek mal svojim správaním šancu ovplyvniť budúce dianie – ak bol láskavý, malo sa mu dobre dariť po celý nasledujúci rok. Od rána chodili po domoch malí koledníci, ktorí priali gazdovstvám všetko dobré, roznášali lieskové prúty, ktorými mali majitelia pošibať svoj dobytok, aby bol zdravý a ochránený od chorôb a nešťastia.

Sviatočné jedlo

V domácnostiach sa začínalo s prípravou jedál už skoro ráno, často pred východom slnka. Veľký význam sa venoval príprave štedrovečernej večere, magické účinky mal podľa ľudovej viery i počet chodov – väčšinou išlo o magické čísla sedem alebo deväť. Popritom sa vykonávali rôzne magické úkony, ktoré mali zabezpečovať prosperitu, zdravie a šťastie rodiny, objavuje sa aj obetovanie omrviniek z pečenia živlom – vetru, vode a ohňu.

Gazdiné potierali rukami od cesta stromy, aby si zabezpečili bohatú a zdravú úrodu. Dôležitou a neodmysliteľnou súčasťou bol chlieb pečený na Štedrý deň. Na východnom Slovensku pretrvával zaujímavý zvyk – do bochníka cesta, pripraveného na pečenie, vyhĺbila gazdiná jamku, do nej nakvapkala med a vložila po niekoľkých zrnkách zo všetkého, čo sa počas roka urodilo.

Pieklo sa rôzne pečivo, na východnom Slovensku to boli tzv. rohače – koláče v tvare dobytka alebo pipiš – v tvare vtáčikov. Medzi typické vianočné koláče patril štedrák, kračun, baba, mrváň, calta, kucheň, beluš, makovník, syrovník či orešník.  Medzi novšie múčne jedlá zase oblátky, ktoré na štedrovečerný stôl „zaviedla“ cirkev.  Na stole nesmeli chýbať ani cestoviny – rezance s makom či plnené pirohy, pupáky (pupáčky, púčky, bobaľky), ktoré sa piekli v peci a podávali sa dochutené makom, poliate teplým mliekom, cukrovou vodou, medom, niekde aj tvarohom a smotanou.

Na celom území Slovenska sa varili polievky – najmä kapustnica, fazuľová, hrachová, šošovicová, polievka zo sušených húb alebo ovocia, prípadne kyseľ – kyslá polievka z múky.  Podľa kresťanských zásad musela byť štedrovečerná večera pôstna – katolícke rodiny z tohto dôvodu konzumovali rybu, evanjelické však už na večeru jedávali klobásky uvarené v polievke či pečené mäso zo zabíjačky. Pri večeri sa dbalo sa aj na pitný režim – pila sa najmä kvalitná domáca pálenka, hriatô alebo víno. Deti nemali piť vodu, preto sa im podával odvar zo sušeného ovocia.

Vianočný stromček

V takmer všetkých kultúrach bol strom považovaný za symbol života a prosperity. Obyčaj prinášať do domu ihličnan, zdobiť ho ovocím a vianočnými ozdobami, pečivom a sviečkami sa na Slovensko rozšíril z nemeckých a rakúskych rodín až koncom 18. storočia. Nadviazalo sa tým na staršie zvyky ozdobovania príbytkov a hospodárskych budov zelenými vetvičkami alebo prútmi.

Hoci sa cirkev v 15. a 16. storočí proti zeleni ako ozdobnom a magickom prvku, symbolizujúcom vegetačnú silu prírody a neustálej obnovy búrila, neskôr ho prijala za svoj ako symbol rajského stromu. Rozdiel bol aj v chápaní stromčeka v mestskom a dedinskom prostredí – zatiaľ čo v prvom mal najmä estetickú funkciu, v dedinskom to bola prioritne funkcia magická a ochranná. Vianočný stromček prešiel postupnou estetizáciou – najprv býval pripevnený na hrade nad stolom, neskôr sa udomácnil zvyk upevňovať ho do podstavca na zem.

Vianočné hry

Týmto pojmom možno označiť hry ľudového divadla, vychádzajúce z biblickej predlohy o narodení Krista. Pôvodne sa uvádzali ako vsuvky vianočnej omše, po vykázaní z chrámov sa hrali vo väčších stredovekých mestách. Od 16. storočia ich cirkev opäť zakazovala. Motívy hier postupom času zľudoveli a boli spojené s koledovaním a vinšovaním. Mali rozvinutý dej, veršovaný text a veselé postavy.

Do skupiny vianočných hier patria betlehemské hry o narodení Ježiša. Hlavnými postavami  boli pastieri Fedor, Stacho, Starý a Kubo, ktorých zobudil anjel, aby im zvestoval jeho narodenie. Betlehemci takto obchádzali celé dediny, zvyk sa v niektorých lokalitách zachoval dodnes. Ďalšou hrou je žartovné Chodenie s kolískou, rozprávajúce príbeh Jozefa a Márie, ktoré však zaniklo začiatkom 20. storočia. Chodenie s hadom, zhotoveným z drevených doštičiek tak, aby sa dal sťahovať a rozťahovať, je názvom ďalšej vianočnej hry. Had mal na jazyku napichnuté jablko, koledníci s ním chodili po domoch a vinšovali. Obchôdzka s hadom zanikla už v prvej polovici 20. storočia.

Obľúbenou hrou bola aj tzv. Džafkulina, ľudová bábková hra. Rekvizity tvoril betlehem a drevené bábky (javajky), s ktorými traja chlapci hrali príbeh o narodení Ježiša, doplnený žartovnými výjavmi. Hra je známa najmä z Lendaku. Počas koledovania sa hrával aj príbeh O Adamovi a Eve, ktorý je posledným známym variantom ľudových vianočných hier.

Božie narodenie

Na prvý sviatok vianočný (Božie narodenie) ráno, skôr než sa začalo niečo robiť, bolo treba  doniesť z potoka čistú vodu. Ten, ktorý ju niesol, pri príchode do domu povedal: „Dajže bože, dobrý deň, prvšie voda než oheň.“ Pokropil ňou všetkých členov rodiny, hodil do nej jablko a chren. Vodou, ktorá
v sebe niesla atribúty zdravia, sa všetci postupne opláchli. Na stole pribudlo mäso a údeniny.

S predstavou o znovuzrodení slnka súvisel aj zvyk, ktorý plošne pretrvával na celom území Slovenska – 25. decembra ráno sa v každom dome vznietil nový oheň. Slnečné počasie počas dňa znamenalo predzvesť požiarov. Ak bola ráno v dolinách hmla, v najbližšom období malo zomrieť veľa starcov. Ak bola hmla v polovici vrchov, čakala smrť na ľudí stredného veku, ak na vrcholcoch, znamenalo to smrť detí. Ľudia očakávali obchôdzky mužov, ktorí chodili po dedine vinšovať. Cirkev, ktorá považovala Božie narodenie za najväčší sviatok roka, však vinšovanie zakázala. Z tohto dôvodu sa atmosféra „uvoľnila“ až na Štefana.

Štefan Štefan bol obľúbeným dňom, ľudia sa počas neho zabávali a vzájomne navštevovali. V Honte nosili ženy svojim krstným deťom koláč,  tzv. kačku, v ktorom bola zapečená minca, cukríky a bol ozdobený stužkami alebo šatkami. Na západnom Slovensku chodili chlapci po Štefanovaní a v každom dome recitovali: „Štefane Štefane, čo nosíš vo džbáne? Koledu, koledu, spadol som na ledu. Psi sa na mňa zbehli, koledu mi zjedli. A ja malý koledníček, prišiel som si pre tróniček. Tróniček mi dajte, zbohom ostávajte a sa mi nesmejte.“ Veľmi obľúbené boli Štefanské zábavy – počas nich ľudia dobehli všetko, čo bolo počas adventu prísne zakázané.

-red-